Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú naši učitelia. Je to naozaj tak. Od chvíle, ako som si to uvedomila, na situácie s mojimi deťmi pozerám inak. Pýtam sa sama seba, o čom to v skutočnosti je, čo mi svojím správaním zrkadlia, čo mi to vlastne chcú povedať.

Nie tak dávno som takto zápasila s jednou situáciou, ktorá sa stále opakovala. Vždy to išlo rovnako. Dcéra prišla za mnou, aby som jej pomohla s matematikou. Samozrejme, hneď som sa do toho pustila, no čokoľvek som povedala, bolo zle. Moje rady a ponuky na vyriešenie príkladov odmietala so zvýšeným hlasom, až nakoniec na mňa kričala so slovami, že ničomu nerozumiem. Bola som rozrušená, vysvetľovanie som ukončila a situáciu predýchavala. Cítila som sa bezmocne. O pár dní sa situácia zopakovala, s podobným priebehom. A o niekoľko týždňov znova. V jedno ráno pred odchodom do školy padla posledná kvapka. Situácia sa tak vyhrotila, že som kričala na dcéru ja a v tejto nálade bez rozlúčky zavrela za sebou dvere. V tej chvíli som spustila plač. Zožierali ma pocity viny za to, ako nedokážem situáciu zvládnuť, aká som zlá matka, ako s ňou neviem komunikovať, ako jej nedokážem pomocť so školou a podobne. V duchu som sa pýtala, čo mám robiť, kedy toto skončí?! V tom mi napadlo potiahnuť si kartu. Vytiahla som balíček Dračích kariet na zem, rozložila ich a jednu si vybrala. Stálo na nej – Koľko rokov máš v tomto pocite? Tá karta trafila klinček po hlavičke. Presne, cítila som sa ako malé dievčatko, ktoré sa cíti byť vinné za všetko – že nie je dostatočne upratané, že na kvetoch je prach, že som nedostala jednotku, ale dvojku, že sestra pokazila mame náladu, že otec neprišiel načas domov, že si vypil… Videla som pred sebou scenár svojho detstva a situácie, keď som cítila pocity viny. Potrebovala som sa k nim dostať. A moja dcéra ma k nim doviedla. Prišlo uvedomenie a ja som si povedala DOSŤ. Nie som na vine. Nie všetko je moja zodpovednosť. Svoju časť zodpovednosti som si nechala, zvyšok som vrátila tam, kam patrí. Vedela som, že príde skúška. Prišla. O pár dní neskôr ma dcéra oslovila, či jej pomôžem s matematikou. Po prvom obvinení, že jej to zle vysvetľujem, som jej vrátila knihu a s pokoj -ným hlasom bez pocitov viny som jej oznámila, že má prísť za mnou až potom, keď bude moju pomoc naozaj potrebovať. Bez slova odišla a táto situácia sa viac nezopakovala.

Mám kamarátku, s ktorou sme pár mesiacov neboli v kontakte. Jedného dňa sa vraciam z práce domov a ona mi volá. Zdvihnem, z hlasu je počuť, že má problém. Je tehotná a práve sa rozišla s priateľom a nechce byť sama. „Ok, som tu“ vravím jej. „Chceš volať alebo prídem za tebou? Som v aute.“ Vzlykajúca odpoveď: „Prosím príď, som pod domom.“ Okamžite ma zmobilizovala a šla som za ňou. Vzala som ju k sebe, všetko sme rozoberali, varila som jedlo a niekoľko čajov. Asi po štyroch hodinách, keď som už pociťovala únavu, som sa ponúkla, že ju odveziem domov. Cestou nazad mi už tak klipkali oči, že som na zúženej ceste narazila do stípika a rozbila si spätné zrkadlo. Ach. Jasné, že ma to nahnevalo. Prišla som domov a vytiahla si kartu, čo to všetko malo znamenať. Karta č.64: Ako sa má tvoje srdce? Aká je tam atmosféra, vyjadri to gestom a zvukom. Potre- buje niečo? Prvý moment mi napadlo, že by sa malo mať dobre. Koľko láskavosti som dnes zdieľala. Keď som však telo dala do skrútenej polohy podľa atmosféry, akú som tam vnímala, a začala vydávať zvuk, ľahké mručanie sa okamžite spustilo do plaču. Bolo mi úzko, cítila som smútok z toho zrkadla a… prišlo to najpodstatne- jšie! Konečne som sa rozpomenula na Seba. Na svoj deň a celú tú situáciu. Uvedomila som si, že už z práce som cítila veľkú únavu, vôbec som sa nepostarala o svoje potre- by a odpočinok a miesto toho som letela pomáhať kamarátke, čím som únavu pretavila do slušného vyčerpania. Hoc som to myslela dobre a kamoška mi bola veľmi vďačná, pri otázke, či moje srdce niečo potrebuje, som sa rozplakala ešte viac. Potrebu- je ocenenie a pozornosť v prvom rade ODO MŇA! nie zvonku z „dobrých skutkov“. Napadla mi inštrukcia z lietadla: Najprv nasaďte masku sebe, až potom dieťaťu. Upokojila som sa, až som si naozaj uvedomila, koľko som toho schopná dávať druhým ľuďom, ako som vždy v pohotovosti, no na seba vôbec neberiem ohľad. Táto karta mi ukázala, ako veľmi som išla na úkor seba a ďaleko za moje vlastné energetické hranice a fyzickú kapacitu. Tým zrkadlom som za to zaplatila. Teraz s odstupom času vidím, že sa mi vďaka tomu otvorilo nielen širšie cítenie seba, schop- nosť nezachádzať do takých extrémov, ale aj téma nastavovania hraníc. vvvvUž pre mňa nie je samozrejmosť letieť ako s nasoleným zadkom, keď je niekto „v nesnázích“. Viem sa zastaviť, zavnímať SVOJE aktuálne potreby a učím sa o nich komunikovať. Takže áno. Môžem povedať, že táto karta mi pomohla zmeniť môj život .

S vtedajším partnerom sme už boli v rozchodovom konaní dlhšiu dobu, ja som stále bola v procese idem, nejdem, idem, nejdem. Mala by som odísť, ale neviem kam a kde a ako a čo? Takže jedno ráno som sa rozhodla pre kartu, že ja už fakt neviem takto ďalej, ale ani neviem, ako odísť. Vytiahla som si kartu a stála na nej otázka: Skutočne chceš zmenu? …a mne padla sánka. Zasa tie skurvené karty, všetko vedia a niekedy ich neznášam a milujem zároveň, ako drzo úprimného priateľa. Ok, nepanikárim, však sa na to môžem pozrieť, nájsť miesto skutočnej zmeny. Ľahla som si do klbka na gauč a hľadala miesto v tele, kde cítim tú zmenu. Našla som len strach, bolesť a škrabanie v hrdle. Samozrejme, že som začala zúriť, že mi to zase nefunguje. Znova som si prečítala zadanie a zistila som, že som preskočila jeden dôležitý krok, nenašla som svoje ÁNO. No veď ja musím najskôr povedať moje ÁNO tej Zmene. Potrebovala som od toho na chvíľu pauzu, dnes by som povedala, že odzoomovanie. Vyšla som z domu na jednu cigu, keď som sa vracala späť do domu, opýtala som sa, kde je miesto môjho ÁNO. Chcela som vojsť naspäť dovnútra, keď v tom ma začal môj zadok obrovskou silou ťahať dozadu. Pomyslela som si, že asi sa miesto môjho ÁNO, tá ochota na zmenu nenachádza v tomto dome. Nasledovala som teda môj zadok alebo lepšie povedané tú silu, ktorá ma zaň ťahala. Vyťahovala ma von smerom cez bránu, pomyslela som si, že asi tam pred bránou bude moje ÁNO. No nezastavi- la sa a ja som pokračovala ulicou smerom na hlavnú cestu. V papučiach a pyžamku. Zastavila som sa až skoro na konci ulice. Otvorila som oči a prvé, čo som uvidela, bola Lipa. Ocitla som sa pred domom, kde som bola pozerať ubytovanie pred nejakým časom. Bol to penzión dvoch manželov, kde prenajímali izby. Tam som našla svoje ÁNO. Ešte v ten deň som sa do toho penziónu odsťahovala a keď už som bola na vlne, rovno som aj napísala a podala výpoveď v práci. Od toho momentu sa mi dýchalo akosi podstatne voľnejšie. Tak toto bol môj príbeh karty číslo 16. A môj prvý krok DOMOV.